Hneď úvodom chcem uvítať všetkých čitateľov z radov študentov, absolventov, potenciálnych uchádzačov, či celkom nechcene náhodných návštevníkov, ktorí s Lekárskou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave nemajú, nemali a ani nechcú mať nič spoločné.
Samozrejme, verím, že väčšina z vás je tu cielene, pretože mi príde skutočne len málo pravdepodobné, že by niekto z nudy strelil do vyhľadávača niečo ako "ako sa dostať na medicínu" alebo "milý denníček". Keďže ste to zadali zrejme vy, ste očividne všestranná bytosť a v rámci vlastného rozvoja ste schopní čítať si tieto žvásty. Ono, pôvodne to mal byť môj osobný denník, ale potom mi istý podobný blog anonyma z rovnakej fakulty (tu) vnukol nápad, že tieto žvásty môžu byť pre niekoho napokon užitočné a nemusia mať iba spomienkovú funkciu, ale prípadne môžu byť i radou, ponaučením či výstražným prstom, aby ste to, čo tu bude, doma neskúšali.
Popularita blogov medikov rastie. Nájdete ich od fakulty k fakulte mnoho (tu, tu, tu, tu, tu a už by aj stačilo (teda ešte samozrejme tu)). Je to akýsi šport vytrvalých jedincov, ktorí majú čas zdieľať svoje pocity so zvyškom sveta. Zvyšok medikov si túto potrebu kompenzuje prostredníctvom statusov na sociálnych sieťach. Napadá mi niekoľko statusov, vďaka ktorým neomylne zistíte, že ste na časovej osi študenta medicíny, ale nejdem si robiť srandu. Sám predsa neviem, či si tiež nebudem obdobným spôsobom v ťažkých časoch vypomáhať.
Aby som presnejšie situoval toho odvážlivca, ktorý sa v čítaní dostal až na tento odsek, je potrebné povedať, že som ešte oficiálne nie študentom medicíny. Ním sa stávam až po zápise, ktorý si fakulta naplánovala na 2. septembra 2015. Tento dátum je v mojom prípade celkom nepochopený, keďže deň predtým je štátny sviatok, nádejní medici zo vzdialenejších oblastí našej krásnej vlasti tak musia sadnúť na nočný vlak, pretože na internát, ktorý majú od 1. septembra zaplatený, ich 1. septembra nikto neubytuje. Preto týmto venujme obetiam nedomysleného plánovania fakulty chvíľu ticha.
Našťastie to nie je môj prípad. Bývam na polceste medzi Bratislavou a Košicami, čo vlakom trvá v rozmedzí od 2,5 hodiny po 4 hodiny ako nič. Príčiny sú rôzne (horiaca lokomotíva alebo iná časť vlaku, spadnuté trakčné vedenie, samovrah na trati).
Na záver by som už nechcel zbytočne kecať a smelo nechať svoje prázdniny plynúť ďalej, kým sa nezačne školička. Jednak preto, že myšlienka na nastávajúcu školu ma neteší a jednak preto, že som v práci a toto by som nemal...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára